Krátky list na dlhú rozlúčku recenzia: Skvelý román o Amerike, osobne a literárne

Krátky list na dlhú rozlúčku recenzia: Skvelý román o Amerike, osobne a literárne

2. septembra 2020 0 Od Radoslav Irša

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, rakúsky autor Peter Handke môže byť z politického hľadiska kontroverzný spisovateľ, (v Kosove dokonca persona non grata) no jeho literárne umenie je nespochybniteľné. Krátky list na dlhú rozlúčku vyšiel ešte v roku 1972. Bola to kniha, ktorá mala čitateľom potvrdiť, že mladý Handke nie je len talentovaný tvorca divadelných hier, ale aj výborný prozaik. Podarilo sa.

Po knihe Strach brankára pri penalte z roku 1970 sa mladý Rakúšan vrátil na scénu a dokázal čitateľom svoje kvality. Prerazil hranice nemecky hovoriaceho sveta, kde bol chválený rovnako kritikmi, ako aj čitateľmi, a vydobyl si svoje právoplatné miesto na svetovej literárnej scéne. Neskôr sa preslávil spoluprácou so slávnym režisérom Wimom Wendersom. Ten nielenže adaptoval jeho prvý román, ale spolu s Handkem napísali scenáre k jeho filmom, ako Chybný pohyb (Falsche Bewegung, 1975) alebo Nebo nad Berlínom (Der Himmel über Berlin, 1987).

Krátky list na dlhú rozlúčku je krátka kniha, ktorá pekne definuje Handkeho dávnu kritiku „popisnej literatúry“. Jeho román je totiž všetko, len nie popisný.

Príbeh v tomto prípade nehrá hlavnú úlohu. Hlavný protagonista knihy je bezmenný cestovateľ naprieč Amerikou. Jeho cesta je osamelá, melancholická a nadovšetko hĺbavá. Jeho osud je poznačený stroskotaným manželstvom. Jeho bývalá žena Judith, mu jedného dňa posiela list. Jeho obsah je jednoduchý a jasný: „Som v New Yorku. Prosím, nehľadaj ma, nebolo by dobre, keby si ma našiel.“ V skutočnosti je to však hlavný hrdina, kto sa snaží od Judith odpútať. Cestuje z jedného štátu do druhého, z východu na západ, a pritom nám prináša nezameniteľné a veľmi osobné dojmy. Je to pohľad cudzinca, Európana na Ameriku. Nečakajte však príhody ako vystrihnuté z cestopisu. Táto cesta nám odhaľuje pohľad na americký sen v nezvyčajne rozjímavom, podmanivom, takmer až poetickom prevedení. Podobne ako sme ju mohli vidieť napríklad aj vo Wendersovom slávnom filme, Paríž, Texas (1984).

Handkeho kniha je o človeku bezcieľne blúdiacom po okolí. Je to presne ten moment, kedy sa život zastavuje, pretože človek sa dostane do priestoru medzi dvomi plánovanými činnosťami. Krátky list na dlhú rozlúčku je slastné čakanie. Neplánované, náhodné a predsa v istom zmysle až meditujúce. Je to osamelá a neplánovaná návšteva kaviarne, parku alebo prechádzka po neznámej ulici v cudzom meste. Vyzerá to presne ako v obraze Edwarda Hoppera, Noční vtáci (Nighhawks). Je to vynútená návšteva spôsobená okolnosťami života mimo našu kontrolu. Presne vtedy začína nefalšovaný pocit skutočného bytia, ktorý nám Handke prináša vo svojej knihe s nezameniteľnou atmosférou amerického blúdenia a snívania.

Kniha veľmi šikovne spája autobiografiu s fikciou. Záverečné slová, „Napísané v lete a na jeseň 1971“ zanechajú v čitateľovi krehký dotyk niečoho ľudského a osobného.

Hlavný hrdina na svojej ceste číta knihu Zelený Heinrich (Der grüne Heinrich, 1855) od švajčiarskeho spisovateľa Gottfrieda Kellera. Aj toto dielo má podobný autobiografický aspekt. Vyznačuje sa však ešte jedným hlavným spojovateľom, a to je práve, ako nám sám protagonista prezradí, Heinrichovou absolútnou nezúčastnenosťou na okolitom svete. Podobne ako Heinrich, aj náš hlavný hrdina prechádza Amerikou ako pozorovateľ, s bázňou a obdivom. Handke sa v knihe opiera o množstvo odkazov na amerických filmových režisérov, najmä potom na Johna Forda.

Aj vďaka týmto kultúrnym odkazom pozerá na Ameriku ako na krajinu ukotvenú v jednoduchých vnemoch, zvukoch alebo obrazoch. Je to známa krajina z filmov ponúkajúca takmer familiárne vlastnosti pre človeka, ktorý ju v skutočnosti nikdy predtým nenavštívil. Z pohľadu cudzinca je to vidina Ameriky ako zasľúbenej krajiny budúcnosti. A pritom stačí len jeden hlasný signál parníka. Ako nám to pekne opíše rozprávač, „nebol to tón, ale zdĺhavý opakovaný šum obrovskej flauty a v jej fúkacom otvore si človek musel predstaviť celý národ. (…) Signál bol natoľko prenikavý, že som celý vystrašený za sekundu prežil sen o Amerike, o ktorom mi doteraz len rozprávali.“

Krátky list na dlhú rozlúčku je literárne dielo s poetickým nádychom plným filozofie, uvažovania a subjektívneho vnímania sveta. Na knihe visí romantický nádych klasických autorov. Hlavný hrdina nám odhaľuje vlastné myšlienky aj úvahy vo filozofickom štýle, podobne ako to robievali napríklad aj Thomas Mann, Virginia Woolfová alebo Thomas Bernhard. Hlavný hrdina sa nám doslova otvára a krehkým spôsobom nám odhaľuje kus zo svojho sveta. Dôležitým aspektom knihy je v tomto ohľade aj hra so snami. Nie vždy je pritom jasné rozpoznať, kde sa sen končí, a kde začína. A v podobnom duchu sa po svete pohybuje aj hlavný hrdina, a to bez cieľa, bez zásadného vplyvu na svet okolo seba. Umelecký prednes knihy jasne dokazuje, prečo Handkeho, aj navzdory jeho kontroverzným, možno až nebezpečným vyhláseniam, napokon predsa len ocenili prestížnou Nobelovou cenou.

  • Originálny názov: Der kurze Brief zum langen Abschied
  • Počet strán: 148
  • Vydavateľstvo: Tatran, 2020
  • Preklad: Eva Mládeková