Film Jana Svěráka, Kolja, z roku 1996 je horkou komédiou o strete kontrastných postáv. Divák sa po prvý raz stretáva s hlavnou postavou starého mládenca Františka Louku skrz záber na koncert v krematóriu, kde violončelista pôsobí. Razom nám je predstavený jeho charakter sukničkára a to sa zhmotňuje celkom doslova v scéne, kedy sláčikom nadvihuje sukňu kolegyne. Hra na divákove city sa začína príchodom malého chlapca.
Sláčiková hudba v pozadí, emocionálne detaily na tváre postáv ale aj explicitne, často až prvoplánovo zobrazená premena sukničkára na zodpovedného otčima. (Scéna so šmátravým sláčikom je v priebehu filmu zopakovaná tento raz nejde pod sukňu, no slúži na napomenutie nezbedného chlapca. Rovnako aj scéna obvolávania žien pre vlastné potešenie sa obmieňa kontaktom so ženami za účelom zabavenia alebo pomoci mladému Koljovi). No a zrazu je aj neschopnosť resp. kladenie odporu voči nadobudnutiu vedomosti o ruskom jazyku malou prekážkou, ak ide o porozumenie jeho nového spolubývajúceho. To všetko spolu s nezabudnuteľnými hláškami a vtipnými momentami pôsobí na emócie a sympatie diváka, vďaka čomu sa snímka stala hitom u divákov.
To, čo mi však už po prvom pozretí filmu utkvelo v pamäti bola práve Praha rozprestierajúca sa za oknom violončelistu Františka. To, aký význam má práve táto lokácia a ostatné umiestnenie deja v priestore, sa pokúsim zistiť v nasledujúcich riadkoch.
Opakujúcim sa motívom v tomto autorskom počine sú okná. Kolja začína a bezmála aj končí rovnakým záberom.
Detské ruky sa dotýkajú okna lietadla. Za oknom sú oblaky a nekonečná sloboda. Tá je na sklonku revolúcie ešte stále málo dostupná, no o to viac vynikne tento záber v závere, kedy sa situácia mení. Detské ruky, napriek tomu, že zatiaľ nepoznáme ich majiteľa, sa stanú predzvesťou narušenia zabehnutého života hlavnej postavy a podstatný element, na ktorom je snímka vystavaná.
Ešte rezonujúcejším záberom je práve okno podkrovného bytu Františka Louky, uzavretého pred slobodou „vo veži“. Okno rozdeľujúce hlavné mesto a starého mládenca vytvára istú paralelu na neschopnosť využitia plného potenciálu, ktorý metropola prináša. Zatiaľ, čo sám býva v zašednutej štvrti, pred jeho oknami sa rozprestiera Praha v plnej kráse ako provokácia na blízkosť, v akej sa vo vzťahu k lepšiemu pracovnému postaveniu nachádza. Práca v krematóriu aj druhá práca na cintoríne vyvoláva pocit, že normalizácia pochováva jeho talent ako aj vhodné príležitosti na uplatnenie sa.[1]
Interiér podkrovného bytu taktiež prezrádza veľa o postave, ktorá v ňom býva. Množstvo kníh, umeleckých diel a neporiadok. To všetko funguje ako podporujúci fakt, že ide o človeka nezapadajúceho do vtedajšej politickej ideológie. Túžba po istej slobode je badateľná aj v skutočnosti, že sám počúva Slobodnú Európu.[2]
Sociálna vrstva hlavnej postavy je vizuálne zobrazená už v prvotných scénach snímky.
Violončelista nastupuje do električky. Je jasné, že nevlastní auto a mnohé z dialógov informujú o jeho dlhoch a nepostačujúcich príjmoch, ktoré ho koniec koncov dovedú až k účelovej svadbe a tá mu za tragických okolností do života priveje aj malého chlapca.
Opakovanou lokáciou filmu je aj dnešná stanica metra Anděl. Vtedajší názov Moskovská slúžil filmu ako prepojenie dvoch národností, a metafora na samotnú kontrastnú dvojicu filmu. Chlapec Kolja ukazuje na výzdobu metra zobrazujúcu Červené námestie. Konfrontácia s vlastnou národnou identitou sa napokon stala stopou pre nájdenie strateného mládenca. Rovnako vzbudzovala pocit potreby individualizácie spoločnosti s absenciou predsudkov, kedy dokázal aj odporca socialistického režimu ľúbiť cudzieho chlapca národne prislúchajúceho k východnej krajine. [3]
Vtedajšie sídlo ŠTB na Bartolomějské bolo síce autentickou lokáciou, no budova svojou architektúrou vo filme podporuje atmosféru scény výsluchu. Brutalita nachádzajúca sa vnútri počas neľudských praktík sa prejavuje aj navonok. Táto funkcionalistická budova je prakticky bez farby, má jednoduchý pôdorys a žiadnu reliéfnu výzdobu. Tzv. „kachlikárna“ vzbudzuje estetickú drakonickosť.
Lokácie snímky Kolja teda priamo komunikujú s významami filmu a vytvárajú nezabudnuteľnú atmosféru. Aj vďaka nej je Kolja už desaťročia jedným z najobľúbenejších počinov nie len u domáceho, no aj zahraničného diváka.
[1] Natáčalo sa na Vinohradskom cintoríne v Prahe 10. Ide o druhý najväčší cintorín v Prahe. Je zapísaný v štátnom zozname kultúrnych pamiatok. Cintorín bol založený v roku 1885 a bol postupne rozširovaný. V tom čase slúžil najmä na ukladania pozostatkov rodín bohatých pražských mešťanov. Najviac hrobov a hrobiek je z prelomu 19. a 20. storočia a z obdobia prvej republiky. Medzi pochovaných na tomto mieste patria aj Emil Hácha, Jiří Šlitr či Václav Havel.
https://www.turistika.cz/mista/vinohradsky-hrbitov/detail
[2] rozhlasová organizácia založená Kongresom USA pre šírenie objektívnych informácií v diktátorských režimoch. RFE sám však spadal pod kompetenciu tzv. „Národnej rady pre slobodnú Európu“
[3] „…původní pojmenování proto, že ji navrhli sovětští architekti a inženýři. Obdobným způsobem vznikla v Moskvě stanice Pražskaja. Zatímco však ta stále v síti moskevského metra zůstává, pražská stanice Moskevská dnes nese název Anděl podle křižovatky pojmenované po starém smíchovském domu U Zlatého anděla.“
