„Kniha bola lepšia“: prečo neporovnávať knihy s filmami

„Kniha bola lepšia“: prečo neporovnávať knihy s filmami

12. februára 2020 0 Od Radoslav Irša

Ak ide o filmové adaptácie slávnych románov, väčšinou sa ľudia neubránia ich vzájomnému porovnávaniu. Ide o typický príklad toho, ako sa fanúšik bližšie nešpecifikovanej knihy vyberie s nadšením do kina na novú filmovú adaptáciu. Pevne pri tom dúfa, že filmári nesklamú jeho očakávania. Fanúšik verí, že tvorcovia zachovajú všetky postavy, všetky dejové linky aj medziľudské vzťahy. Jednoducho, fanúšik má v hlave dopredu otlačený jasný obraz toho, ako by mal film nielen vyzerať, ale najmä, akú atmosféru by mal zo seba vyžarovať.

Dôvod je jednoduchý. Kniha je len jedna. A jej text so sebou nesie jasné indície, ktoré, ako sa čitateľ domnieva, sú neprehliadnuteľné. Avšak, je zaujímavé, že očakávania sa väčšinou celkom nenaplnia. A ak aj áno, ako napríklad pri slávnych filmových adaptáciách ako sú Harry Potter alebo Pán prsteňov, skalní fanúšikovia sa aj tak zvyknú viac prikláňať k ich knižným originálom. Aj preto potom vo väčšine prípadov počujeme ako prvé vetu: „Kniha bola lepšia.“   

Porovnávať filmovú adaptáciu s originálnou knihou, alebo niekedy dokonca aj naopak – knižnú adaptáciu s originálnym filmom – je podobne nezmyselné ako porovnávať obraz s hudbou.

Pričom tento príklad nie je vôbec nadnesený alebo nereálny, pretože hudba má mnoho podobných adaptácii. Ako príklad môžeme uviesť Rachmaninovu symfonickú báseň Ostrov mŕtvych, ktorá priamo vychádza z rovnomenného obrazu švajčiarskeho maliara, Arnolda Böcklina. Jediná možnosť ako by sa potom obe umelecké diela mohli dostať do kvalitatívneho súboja, je len ako dva nezávislé výtvory.

Slávny záber z filmu Pán prsteňov: Spoločenstvo Prsteňa (2001).

Literatúra aj film sú, podobne ako hudba, sochárstvo alebo výtvarné umenie, celkom odlišné umelecké médiá. A ich hodnotenie by malo byť ukotvené v rámci ich vlastných pravidiel. Pretože každé jedno umelecké odvetvie hovorí svojím vlastným jazykom. V základe to potom znamená, že to čo funguje v literatúre, prirodzene nemôže vždy fungovať aj pri audiovizuálnej tvorbe. A to aj napriek tomu, že súčasní autori kníh sa snažia filmárom v tomto druhu obrazotvornosti pri svojom písaní viac než pomáhať.  

Literatúra je vo svojom základe písané slovo. Jej posolstvom je predávať myšlienky, práve cez text a všetky jeho formy a štýly. Knihy majú tú výhodu, že nám dokážu postavy priblížiť v celej svojej komplexnosti. Skúsený autor sa dokáže dostať do jej vnútra, do jej minulosti, do jej snov, do jej skrytých obáv, tajných prianí alebo každodenných radostí. Navyše, text ponúka autorovi rôzne možnosti ako sa zahrávať s čitateľovým vedomím. Vďaka využívaniu nespoľahlivého rozprávača, dostáva čitateľ často skreslený pohľad na svet. Text je jeho alebo jej, jediná stopa, po ktorej sa môže uberať. Takto môže nezávisle skákať v čase aj v priestore, alebo naopak tento čas zastaviť a zahĺbiť sa do filozofie, poetiky alebo pochybností postáv alebo života.

Film je naopak audiovizuálne umenie a jeho hlavným zdrojom predávania myšlienok je práve obraz.

Film nie je rozhlasová hra, film nie je ani filmový scenár. Naopak, film funguje na základe strihu a obrazovej formy. Jeho emócie a myšlienky sú zakotvené v obrazovom znázornení života a sveta okolo nás. Podobne ako pri literatúre pozeráme často na svet, či už objektívnou kamerou alebo cez subjektívny pohľad hlavnej postavy. Záleží na rôznych filmových štýloch a formách, ako je napríklad realizmu alebo formalizmus, ale v základe ide vždy o obrazové vnemy. Pocity a myšlienky nám režisér predáva cez herecké výkony, ktoré často ani nepotrebujú hovorené slovo.   

Záverečná scéna z filmu Krstný otec (1972).

Literatúra sa adaptovala od samého vzniku filmového média, pretože v základe ide vždy o príbehy, ktoré ľudí od nepamäti fascinujú.

Avšak treba si uvedomiť, že doslovná snaha prekrútiť knihu do filmovej podoby, ako by si niektorí ľudia možno priali, je jednoducho nemožné. Sú režiséri ako napríklad Stanley Kubrick, ktorý pri adaptovaní Kingovho slávneho románu Osvietenie, postupoval, aj napriek nevýslovnému hnevu populárneho spisovateľa hororov, presne ako filmový autor a prepísal knihu do svojej vlastnej filmovej reči. A síce nie všetci režiséri sú pri nakrúcaní filmových adaptácií odvážny ako Kubrick, stále musia viac myslieť na audiovizuálnu kvalitu svojho diela, než na zachovanie vernosti originálnemu textu.    

Kniha potom môže byť lepšia ako film, len v tom prípade, ak o knihe rozmýšľame v rámci knižného sveta. Knižné príbehy sú často detailnejšie vykreslené, bohatšie na opis aj na postavy. Týka sa to aj Harryho Pottera, nehovoriac o Pánovi prsteňov. Na druhú stranu, môžeme tvrdiť, že Coppolov Krstný otec (1972) je výborný príklad verného zobrazenia Puzovho textu. To však neznamená, že Coppolovi stačilo verne prekrútiť písané slovo a vyšlo mu z toho majstrovské dielo. Jeho film obsahuje jedinečné scény, spomeňme napríklad tú úplne záverečnú, ktoré v knihe jednoducho nenájdeme. Tieto scény sú potom výslovnou prednosťou práve audiovizuálneho umenia a s literatúrou môžu mať spoločný len význam. Cesta k nemu je však vždy iná a vždy charakteristická pre dané umenie.