Kde sa les dotýka hviezd recenzia: Sila a láska môžu mať rôzne podoby

Kde sa les dotýka hviezd recenzia: Sila a láska môžu mať rôzne podoby

12. novembra 2019 0 Od Radoslav Irša

Kde sa les dotýka hviezd má podobne ako kniha Kde raky spievajú veľmi blízko k prírode. Podobné názvy, odkazujúce na niečo magické a záhadné, nie sú jediným spojovateľom týchto dvoch kníh. Poetický názov doslova ukrýva tajomstvo, ktoré nás sprevádza počas celého čítania tohto debutového románu autorky Glendy Vanderahovej. Toto tajomstvo k nám prichádza uprostred večera v podobe malého strateného dievčaťa. No zatiaľ, čo v prípade knihy Kde raky spievajú môžeme hovoriť o vzdialenom mieste mimo civilizácie, v tomto prípade nám neznáme dievča pomáha nájsť niečo stratené, no človeku prirodzene blízke.

Joanna Tealová je mladá ornitologička, ktorá si dokončuje doktorandsky titul. Jej život je poznačený mnohými ranami. Mama jej zomrela na rakovinu prsníka a sama Jo rakovinu prekonala. Jej telo je poznačené jazvami, slúžiacimi takmer ako memento ťažkých dní, na ktoré by najradšej zabudla. Blízko lesa si prenajíma dom a celé dni trávi tým, že pozoruje hniezda vtákov. Jedného večera sa jej však na prahu dverí objaví záhadne dievčatko. Keď sa jej Jo spýta odkiaľ je, a kde má rodičov, dieťa jej prezradí, že v skutočnosti ani nepochádza zo Zeme. Je z galaxie Veterník, nachádzajúcej sa pri chvoste Veľkej medvedice, konkrétne z planéty Hemez.

Kde sa les dotýka hviezd sa síce začína ako sci-fi príbeh, no nálada sa rýchlo mení z niečoho mimozemského na niečo veľmi ľudské.

Ursa, ako Jo malé dievča pomenuje, prichádza do jej života ako jedno z vtáčat, o ktoré sa Jo stará. V tomto prípade sa však úlohy menia. Jo sa môže domnievať, že dievča má bujnú fantáziu, keď však na jej tele nájde vážne zranenia, rozhodne sa pri hľadaní neznámych rodičov konať oveľa opatrnejšie. Ursa si však stojí za svojím. Ako mimozemšťanka prichádza na Zem, aby bola podľa jej slov, niečo ako Jo – doktorandka. Neplánuje odísť až dokiaľ neuvidí aspoň päť zázrakov. Oveľa podstatnejšie sú však jej nasledujúce slová. Ursa chce vidieť dosť vecí, aby pochopila ľudí.

Vanderahová príbeh podáva veľmi symbolicky a podľa toho si taktiež volí slová. Nie je náhodou, keď Ursa pozoruje hvezdárskym ďalekohľadom svoju galaxiu Veterník a pripomína jej hniezdo. „Vyzerá ako hniezdo pápežníka indigového. A biele hviezdy sú ako vajíčka.“ Hovorí zanietená Ursa. „Tam žijem.“ Povedala Ursa. „Bývam v Nekonečnom hniezde.“ Poetickosť tohto popisu pripomína samotný názov knihy. A Vanderahová pokračuje ešte oveľa ďalej, keď do života Jo privádza jej suseda, utrápeného „Vajíčkara“, Gabriela Nasha.

Dá sa povedať, že Jo a Gabriel sú osamelé duše, ktoré bojujú s vlastnými démonmi. Ich ťažká minulosť, ktorá im stále veľmi aktívne poznačuje životy je však v texte rovnako potlačovaná, ako je vedome potlačované ich trápenie pod haldou práce. Čitateľ to síce nemá  možnosť priamo sledovať, pretože Ursa prichádza na scénu takmer okamžite, no ich problémy stále vyčkávajú pod povrchom. Našťastie sú tieto momenty znázorňované veľmi opatrne a ľudsky. Text tak potom nemá príležitosť spadať do zbytočnej sentimentality.

Napokon je to práve Ursa, vďaka ktorej sa naše postavy bavia. Je to ona, ktorá ich núti tancovať, je to ona, ktorá im pomáha ľuďom nielen dôverovať, ale sa im aj opäť otvárať.

Nad jej záhadným pôvodom však naďalej a nepretržite ostávajú visieť otázniky. Jej nadpozemská reprezentácia však taktiež funguje veľmi symbolicky, čo sa odzrkadľuje najmä v prekvapivom finále. To môže vzhľadom na predchádzajúce okolnosti pôsobiť až takmer ako z inej knihy. Tento prekvapivý zvrat a celkovú zmenu nálady však môžeme venovať práve Urse a jej rovnako ťažkému osudu. Aj z tohto dôvodu je potom jej predchádzajúce jednanie zaslúžene nadpozemské. Navyše týmto kniha nielenže poukazuje na univerzálnosť ľudského trápenia, ale najmä v ľuďoch odhaľuje veľmi rozdielne sily, ktorými oplývajú, aby si v živote aj napriek bolesti zachovali radosť. A to nezávisle od ich vzhľadu, veku, či pohlavia.

Kde sa les dotýka hviezd nie je vôbec náročná kniha. Práve naopak. Veľmi dobre sa číta a jej príbeh zbytočne neprešľapuje na mieste.  Zásluhu na tejto prístupnosti má dozaista aj veľmi časté využívanie priamej reči a jasne definované postavy. Tých síce nie je veľa, no sú výborne privedené k životu. V konečnom dôsledku je však kniha najmä o Urse a jej nadpozemskom dotyku pomáhať ľuďom nezanevrieť na lásku k druhým.

  • Originálny názov: Where the Forest Meets the Stars
  • Počet strán: 324
  • Vydavateľstvo: Tatran, 2019
  • Preklad: Simona Klimková