James Joyce: 80. výročie smrti najslávnejšieho írskeho spisovateľa

James Joyce: 80. výročie smrti najslávnejšieho írskeho spisovateľa

13. januára 2021 0 Od Radoslav Irša

James Joyce je jeden z najznámejších spisovateľov 20. storočia. Jeho meno patrí medzi ikonické symboly svetovej literatúry. Najslávnejší Ír sa neodlučiteľne spája s rodným Dublinom, s mestom, ktoré bolo súčasťou každej jeho knihy. Dublin bolo mesto, ktoré miloval, aj nenávidel. Človek nemusel od Joycea prečítať ani len jednu knihu, no jeho meno bude dobre poznať. Človek ho pozná ako osobnosť, ako spisovateľa s veľkým renomé. Jeho diela sa pritom vyznačujú komplikovanosťou, experimentovaním, hrou so slovíčkami, niekedy doslova s nezrozumiteľnosťou. O jeho poslednej knihe s názvom Finneganovo prebúdzanie (Finnegans Wake) dokonca ľudia zvykli hovoriť, že je nečitateľná. Zároveň platí, že jeho najznámejší román Ulysses (názov vychádza z latinského pomenovania Homérovho Odysea), je mnohými čitateľmi, literárnymi kritikmi aj spisovateľmi, považovaní za majstrovské dielo.  

James Joyce bol hlavným predstaviteľom literárneho modernizmu.

Za svoj život autor publikoval dve básnické zbierky, zbierku krátkych poviedok, jednu divadelnú hru a tri romány. Pritom vo väčšine prípadoch išlo o komplikované, zdĺhavé a náročné procedúry dostať svoje diela na pulty kníhkupectiev. Aj napriek tomu, že Joyce písal básne už ako 9-ročný, jeho prvá kniha, zbierka básní pod názvom Komorná hudba (Chamber Music), ktorú odmietli štyri vydavateľstvá, bola predzvesťou ťažkej spisovateľskej cesty. Krátku zbierku poviedok s názvom Dublinčania (Dubliners) odmietlo osem vydavateľstiev, niekde sa dokonca uvádza až číslo dvadsaťdva. Knihu sa napokon podarilo vydať až po deviatich rokoch. Jeho prvý román, Portrét mladého umelca (A Portrait of the Artist as a Young Man), odmietlo najmenej trinásť vydavateľstiev. Divadelná hra s názvom Vyhnanci (Exiles) sa dokonca na území Írska, ani Anglicka nekonala, a jej premiéra sa uskutočnila až v ďalekom Mníchove. Po zlom prijatí nemala ani tu dlhé trvanie.  

James Joyce, 1918

James Augustine Aloysius Joyce sa narodil 2. februára roku 1882 v Dubline. Ako jeden z desiatich detí vyrastal v prísne katolíckej rodine. Jeho otec, John Joyce, mal na syna výrazný vplyv, čo sa neskôr odzrkadlilo aj v jeho tvorbe. Vyznačovalo sa to najmä tým, že John bol ako profesionálny spevák, neskôr výberca daní, výstredná osobnosť. Neskôr, keď sa rodina dostala kvôli strate otcovho zamestnania do finančných ťažkostí, John prepadol alkoholu, čo malo za následok časté domáce hádky. Prvých dvadsať rokov svojho života strávil James v Dubline. Navštevoval Jezuitskú školu, kde objavil vášeň pre cudzie jazyky. Neskôr prestúpil na University College, Dublin, kde študoval okrem moderných cudzích jazykov aj latinčinu.

V roku 1902 odišiel do Paríža študovať medicínu, no veľmi rýchlo zistil, že táto kariérna dráha mu nebude súdená. V Paríži si privyrábal ako učiteľ alebo bankový úradník, avšak finančné problémy a najmä správy o nemoci jeho matky ho o rok neskôr prinútili vrátiť sa naspäť do rodného Írska. Jeho matka zomrela ešte ten rok na rakovinu pečene.

Dodnes je 16. jún alebo takzvaný Bloomsday, každoročnou oslavou a pripomienkou spisovateľovho života.

V roku 1904 spoznal Joyce mladú ženu menom Nora Barnacle, ktorá si Joycea údajne pomýlila so severským námorníkom, keďže počas ich prvého stretnutia mal Joyce na hlave námornícku čiapku. Až neskôr Nora zistila, že Joyce, je len ďalší obyčajný Dublinčan, a možno aj preto neprišla na ich dohodnuté rande. Bolo to 14. júna 1904. Odvrhnutý Joyce napísal Nore list a dohodol si s ňou náhradný termín, dnes už slávny literárny dátum, 16. júna, 1904. Je to deň, kedy sa odohráva príbeh knihy Ullyses, je to deň, ktorý dostal na počesť hlavného hrdinu knihy, Leopolda Blooma, názov Bloomsday. Dodnes je 16. jún alebo takzvaný Bloomsday, každoročnou oslavou a pripomienkou spisovateľovho života. Leopoldova manželka, Molly, je inšpirovaná práve Norou, ktorú si v roku 1931 zobral James za manželku.

James Joyce s rodinou. Manželka Nora Barnacle, syn Giorgio a dcéra Lucia, Paríž, 1924

James Joyce bol v Írsku nešťastný. Či už išlo o pokryteckú morálku írskych katolíkov alebo o neustálu prítomnosť britskej nadvlády, Joyce ako 22-ročný opúšťa svoju rodnú zem a prehovorí Normu, aby išla s ním. Ich cesta ich zavedie do talianskeho prístavného mesta, Terst. V tej dobe patrilo mesto pod nadvládu Rakúsko-Uhorska a Joyce tu s Norou strávil desať rokov. Za ten čas splodili dve deti, chlapca Giorgia a dievča, Luciu. Joyce pracoval ako jazykový učiteľ a prekladal írskych spisovateľov, ako boli Oscar Wilde alebo W.B. Yeats do taliančiny. Svoju prácu v škole nemal rád a celý čas viac-menej bojoval s chudobou. Neustále sa s Normou sťahovali, často uprostred noci, bez akejkoľvek stopy, aby ho náhodou ľudia, inak povedané majitelia bytov, ktorým dlhoval peniaze, nevypátrali.

James bol podobne ako jeho otec – výstredný a výrečný. Rád obchádzal bary, kde si rád zaspieval a zatancoval. V prípade, že mu došli peniaze, neváhal si požičať. Vtedy sa nezdráhal pozývať kohokoľvek na drink a svojej rodine prinášal domov luxusné darčeky. Podobný scenár nasledoval aj v roku 1920, keď sa presťahoval do Paríža, kde strávil dlhých dvadsať rokov a údajne vystriedal až osemnásť adries. Človek by si mohol myslieť, že Joyce bol búrlivák a extrovertný lev večierkov. Opak je však pravdou. James Joyce bol útlej, neatletickej postavy. Býval často chorľavý a celý život trpel na problémy so zrakom. Často nosil cez jedno oko pásku a ku koncu života bol takmer úplne slepý. Pri písaní vraj zvykával nosiť biele sako, aby sa mu od neho svetlo lepšie odrážalo na papier.  

James Joyce, 1915

V Paríži sa Joyce väčšinou pohyboval len medzi rodinou a svojím písaním. To mu však nezabránilo sa stretávať s pár vyvolenými spisovateľmi, ktorí sa v tej dobe nachádzali v slávnom francúzskom meste.

Medzi jeho známosti patrili také mena ako Ezra Pound, Ernest Hemingway, T.S. Eliot alebo Sylvia Beach, zakladateľka slávneho kníhkupectva, Shakespear and Company. Bola to práve Sylvia Beach, ktorá vydala Joyceovho Ullysea. Kniha zožala vlnu kontroverzie a v mnohých krajinách bola dokonca zakázaná. V Amerike ju vydali až v roku 1933, po súdnom procese pod názvom, Spojené štáty americké vs. Jedna kniha menom Ulysses. Ako už bolo spomínané, aj Ullyses je kniha o Dubline. Ako povedal sám Joyce, „Ullyses je dokument“, je to dokument každodenného života dublinských obyvateľov, často veľmi skutočných obyvateľov, na ktorých Joyce vo svojej knihe menovite spomína. Kniha v krajine zakázaná nebola, aj napriek tomu, že veľa ľudí sa cítilo knihou pohoršených. A nebolo to ani tak z dôvodu oplzlostí v texte, ako skôr z toho, čo sa o sebe v knihe dočítali.     

Keď vypukla druhá svetová vojna a Francúzsko sa stalo ďalšou obeťou rozpínajúcej sa moci nacistického Nemecka, Joyce sa rozhodol utiecť s rodinou do neutrálneho Švajčiarska. Jeho útek z krajiny však nebol vôbec ľahký. Írsky pas, ktorý by mu umožnil opustiť Francúzsko bez väčších ťažkostí odmietol a vízum do Švajčiarska sa zdržalo, kvôli tomu, že úrady sa údajne domnievali, že Joyce je židovského pôvodu. Napokon sa mu však 14. decembra 1940 podarilo dostať aj s celou rodinou, okrem dcéry Lucie, ktorá ostala vo Francúzsku, do švajčiarskej Ženevy. O necelý mesiac neskôr, 13. januára 1941, slávny spisovateľ náhle zomrel v Zürichu. Príčinou bol roztrhnutý dvanástnikový vred. Posledné miesto odpočinku našiel najslávnejší írsky spisovateľ na cintoríne Fluntern, v Zürichu.

Hrob James Joycea, cintorín Fluntern, Zurich

James Joyce patrí medzi spisovateľských velikánov. Jeho knihy môžu byť zložité, ťažko zrozumiteľné, no ich umeleckú hodnotu nemožno zaprieť. Joyce písal o každodennom živote. Jeho štýl zaznamenávať voľný proces vedomia človeka je v mnohom jedinečný a inšpiratívny. Zaznamenával slovami to, čo nám často bezpredmetne víri hlavou, ani o tom možno nevieme. Jeho hrdinovia sledujú svet okolo seba a napriek triviálnosti odhaľujú čitateľovi základné filozofické informácie o smrteľnosti, o ľudskosti, o tom, že niečo fádne a šedé, môže byť vo finále niečo špeciálne, niečo fascinujúce.

Keď si jeho teta Josephine odmietala prečítať Ullysea, Joyce povedal: „Ak je Ullyses nehodný čítania, život je nehodný žitia.“ Napriek všetkému, sám Joyce sa stretával s nepochopením až do samého konca. Dokonca aj jeho manželka Nora sa ho údajne po vydaní Ullysea spýtala: „Prečo nenapíšeš zrozumiteľné knihy, ktorým ľudia pochopia?“ Odpovedal na otázku otázkou, mysticky a zúfalo. Akoby mu táto otázka chodila po rozume celý život, bez jasnej odpovede, bez jasného osvetlenia. Joyce ostáva hádankou aj naďalej a naďalej nedá čitateľom, literárnym teoretikom alebo profesorom, bádajúcim nad jeho dielami, jasné odpovede. Pred tým než spisovateľ kvôli perforovanému vredu upadol do kómy, z ktorej sa už nikdy neprebral, údajne povedal posledné slová: „Azda nikto nerozumie?“