★ ★ ★ ☆ ☆
I Am Mother je komorná sci-fi od Netflixu, ktorá dokáže vzbudiť napätie jednoduchým konfliktom a skrytými úmyslami postáv. Jediná škoda, že príbeh je aj príliš predvídateľný a nezachráni to ani záverečný zvrat. Aj keď zvrat je vzhľadom na dané okolnosti možno až príliš silné slovo. Okrem toho má však debutové sci-fi austrálskeho režiséra Granta Sputorea silný námet a väčšinou podmanivé spracovanie. Podobne ako pri klasických dielach sci-fi žánru, aj v tomto prípade je celý film ukotvený najmä vo filozofických otázkach ľudstva. Škoda len, že nám to Sputore nedokázal vo finále lepšie predať.
Ocitáme sa v útrobách tajomného bunkru, silno pripomínajúceho vesmírnu loď, kde robot s ľudským vedomím, zrýchleným procesom vytvorí ľudské dieťa. Dcéra (Clara Rugaard) ako ju jej Matka nazýva je jedna z tisícov embryí. Dievča vyrastá pod Matkinou opaterou, až dokiaľ nenadobudne veku, kedy má zložiť akýsi test, na ktorom Matka silno dbá. Samota a uzavretosť v stiesnenom prostredí však podnecujú dievčinu zvedavosť. Aj napriek tomu, že jej Matka tvrdí, že za oceľovými dverami vedúcimi von, prevláda nebezpečná nákaza, Dcéra zvedavosti len ťažko odoláva. Veci začnú naberať rýchly spád až v momente, keď sa do bunkru dostane záhadná Žena (Hillary Swank) z vonku.
I Am Mother je primárne príbehom Dcéry. Ona sa dostáva do centra diania, rozpoltená medzi dve postavy, dva názory.
Na jednej strane stojí Žena, ktorá Dcéru presviedča o svojej pravde, na strane druhej je Matka, robot, ktorý našu hlavnú hrdinku síce vychoval, no jej skutočné úmysly ostávajú skryté. Bohužiaľ, tajomstvo je vo svojej všeobecnosti od počiatku trocha priehľadné a diváka začnú automaticky napadať presvedčivé závery. Na druhú stranu, jednoduchá premisa v sebe ukrýva dôležitejšie otázky. Tie ostávajú v detailoch a v etickým testoch, ktoré má Dcéra na Matkinu žiadosť vypracovať. Testy napokon hrajú oveľa silnejšiu rolu, než by sme si mohli zo začiatku myslieť.
I Am Mother by ako sci-fi mohlo ľahko skĺznuť do nudnej jednohubky. To by však Grant Sputore nemohol k danej látke pristupovať nezvyčajne skúsene. Počiatočné zrodenie Dcéry robotom, odhaľovanie skrytých tajomstiev záhadného bunkru, dlhé chodby ako z vesmírnej stanice, komora plná embryí, futuristické ošetrovne a v neposlednom rade prítomnosť samotnej Matky, vytvára skvelú atmosféru. Niektoré z daných lokalít svojim prevedením akoby vzdávali poctu filmom ako Minority Report alebo Votrelci. Sputore sa drží pri zemi a jeho sci-fi je založené skôr na ťažkých rozhodnutiach, než na vynútenej akcii.
Postava Matky, o ktorej podobu sa postaral kreatívny tím Weta Worskop pripomína robota z videohry Portal.
Jej spracovanie je dokonalé a dokáže fungovať veľmi upokojujúco, zároveň však skryto zlovestne. Hlas herečky Rose Byrne taktiež výrazne prispieva k upokojujúcej stránke. Jej prednes je pokojný, milý, až takmer anjelsky. Jej Matka, aj napriek tomu, že ide o robota, sa potom zdá priam ideálnym stelesnením svojej opatrovníckej úlohy.
Po filmárskej stránke funguje I Am Mother veľmi dobre. Kvalitu snímky bohužiaľ zráža na kolená len zvláštny záver, ktorý síce eliminuje dlho budované a predvídateľné finále, no v konečnom dôsledku mení premisa veľmi unáhlene smer a skáče možno až nelogicky strmhlav do priepasti. Očakávané vyvrcholenie potom nielenže neprichádza, vo finále máme pocit akoby bola celá predchádzajúca cesta len márnym prešľapovaním na mieste. Bez toho, aby som prezrádzal príliš veľa, poviem len toľko, že menšie zlo možno vyhráva, no cesta k jeho vysvetleniu nie je dosť zreteľne a najmä emotívne zvládnutá.
