★ ★ ★ ☆ ☆
Hotel Mumbai rozpráva o skutočnej udalosti z roku 2008 kedy prišlo v indickom Bombaji k sérii teroristických útokov. Tie boli namierené na jednotlivé body po celom meste a indickej polícii trvalo neuveriteľné štyri dni, než dostala situáciu pod kontrolu. Film sa zameriava prevažne na situáciu, kedy štyria teroristi zaútočili na luxusný Taj Mahal Palace Hotel a zaumienili si kompletne zlikvidovať jeho hostí aj personál. Film nám síce tvrdí, že išlo o akýsi „boj“ v priestoroch hotela, no vzhľadom na okolnosti, ktoré film zachycuje, išlo skôr o masaker. Aj z tohto dôvodu je otázne, či si táto tragédia vôbec pýtala byť sfilmovaná.
Hotel Mumbai je pekný príklad toho ako niekedy nezáleží na obsahu, ale skôr na štýle.
Austrálsky režisér Anthony Maras nám to dokazuje každým jedným záberom. Jeho práca s napätím funguje výborne. Pocit hrozby a nebezpečenstva sa neustále vznáša nad každým jedným obrazom, čo si samozrejme vynucuje divákovu pozornosť. Prítomné napätie samozrejme podporuje aj divákovo očakávanie. Najmä prvá polovina filmu potom šľape ako hodinky, aj napriek tomu, že krvavé útoky sú nakrútené možno až príliš otvorene s nepríjemným dôrazom na autenticitu.
Problém filmu nastáva v momente, keď si človek uvedomí, kadiaľ budú veci smerovať. Osobne som síce dopredu nevedel, aké katastrofické dopady mali dané útoky, no aj napriek tomu som čakal niečo oveľa podstatnejšie. Silnejší príbeh, ktorý by sa odohral na pozadí krvavého útoku. Miesto toho dostane divák len veľmi povrchne vykreslené postavy, ktoré síce môžu viac ladiť s reálnou udalosťou, no filmu tohto formátu nič neprinášajú. Táto skutočnosť sa dá ospravedlniť zámerom sústrediť sa skôr na boj o prežitie daných postáv, v čom sa dá nájsť isté východisko z tejto krvavej mašinérie.
Tónom je film blízky Spielbergovmu Mníchovu (2005), no jediné spojivo je násilie a hudba. Nič hlbšie nečakajte. Je to síce dobre nakrútené, je to napínavé, človeka to drží v pozore, no vo finále to vyznieva prázdno a najmä plytko. Ak by sme však brali v úvahu čisto len znázornenie teroristického útoku mladých moslimov, potom ide film na plné gule po skutočne autentickom prevedení. A síce sa dá tvrdiť, že práve toto je hlavným zámerom filmu, nie som si úplne istý, či je to správne zvolený zámer.
Indom trvalo neskutočne dlho než teroristov zlikvidovali, avšak táto skutočnosť nie je nijako otvorene kritizovaná. Jednoducho to tak je.
Rovnako tak nedostaneme ani žiadne odpovede na tajomný hlas, ktorý mladých teroristov nabáda k vraždeniu. Žiadny background, žiadna výrazná kritika ich náboženského radikalizmu. Je to len o zabíjaní, čo samozrejme normálny človek automaticky odsúdi. Avšak viem si predstaviť, že Hotel Mumbai dokáže byť pre ďalších náboženských fanatikov okolo sveta povinným sledovaním. A to je najhorší aspekt celého filmu – šialený záver, ktorý robí z partie radikálov naozaj obete mučeníckej smrti.
Film týmto spôsobom dopláca na snahu nič špeciálne neprikrášľovať. Nehovorím, že by som potreboval, aby sa do filmu obul Hollywood a dokázal nejako vyvážiť hladinu v rozprávaní, aby sa divák dočkal aj niečoho pozitívneho. Udalosť bola tragická a následne je aj tragicky reprezentovaná. Bohužiaľ, potopenie Titanicu by bez Jacka a Rose a ich spoločného príbehu nebol tak zaujímavý film. A v tomto prípade to platí podobne.
Tento masívny útok si už len kvôli vystupujúcim vrahom tento štýl podania nezaslúži. Zabíjanie hostí sa totiž stáva nepríjemnou záležitosťou. Tento druh násilia by mohol byť odôvodnený, len ako jedna časť niečoho oveľa komplexnejšieho. Bohužiaľ, strieľanie do nevinných ľudí je od začiatku do konca hlavným predmetom. A postupne sa to stáva istým spôsobom až zvrátené.
Hotel Mumbai je autentický film o šialenom útoku islamských radikálov, a o ničom inom. Nie o tom, čo mu predchádzalo, nie o tom, čo nasledovalo po ňom. Film je síce dobre a napínavo nakrútený, a to čo si berie na zreteľ robí naozaj výborne, no vzhľadom na danú látku to nestačí. Násilie tohto rozmeru netreba naťahovať na dve hodiny a už vôbec ho netreba týmto spôsobom prezentovať publiku.
