V rozhovore Luisi Zielinskej pre The Paris Review sa slávny rakúsky režisér Michael Haneke zdôveril s jeho vlastným pohľadom na dobrú kinematografiu. Okrem audiovizuálneho umenia sa Haneke netají veľkou obľubou v písanom slove. Potrpí sa na vlastných scenároch a na vlastnom individuálnom prístupe k materiálu. Sám seba by najradšej pomenoval francúzskym slovom auteur, teda autor alebo originálny tvorca. Ide o filmára, ktorý má absolútnu kontrolu nad svojím vlastným dielom. Tieto filmy majú potom zväčša jasne definovateľné vlastnosti, tradične rozpoznateľné pre daného tvorcu. V nasledujúcom výbere z daného rozhovoru sa pozrieme na zaujímavé otázky a odpovede a nazrieme aj do Hanekeho postupu práce.
Zielinska: Trvalo to nejakú dobu než ste nakrútil svoj prvý film, keď ste mal 46 rokov. Ako ste sa naučil tomuto konkrétnemu remeslu.
Haneke: Keď som bol mladý, chodil som do kina trikrát do týždňa. Vtedy som bol skutočný filmový fanúšik – oproti dnešku. Všetko, čo viem o kinematografii, som sa naučil práve vtedy a to pozorným sledovaním. Často hovorím svojím študentom, že ani nevedia aké majú dnes výhody. Dnes si môžete jednoducho film kúpiť na DVD a sledovať scénu záber za záberom. Toto nebolo možné, keď som bol mladý. Ak ste niečo nestihli zaznamenať, ak vám niektorá sekvencia nebola strihom jasná, museli ste ísť naspäť do kina aj desaťkrát. Dnes si môžete všetko zanalyzovať v pohodlí domova. Ale hej, keď som bol mladý, bol som na kine skutočne závislý.
Taktiež som stážoval v televízii v Baden-Baden po tom ako ma odmietli vo vydavateľstve. Roky hľadali nového dramaturga a napokon skončili so mnou, údajne z toho dôvodu, že predo mnou tam bol len samý imbecil. Stal som sa najmladším nemeckým televíznym dramaturgom a taktiež som si začal tvoriť oveľa profesionálnejší záujem o film. Počas troch rokov som sa naučil všetko, čo som potreboval vedieť o písaní scenárov. A zo všetkého najviac ma to naučilo čítanie zlých scenárov. (…)
Tie zlé ma naučili najviac. Najprv si všimnete, že tam niečo nefunguje, a tak sa sám seba pýtate, prečo to nefunguje. Čítať zlé scenáre váš naučí všetkým skvelým trikom. Dobré (scenáre) vás nechajú v úžase – ste natoľko zaujatý, že zabudnete bádať nad tým, prečo sú tak dobré. Ak mi dnes niekto povie, že moje scenáre sú veľmi profesionálne, potom je to hlavne vďaka práci tých rokov. Výrazne mi to pomohlo, aj napriek tomu, že ma to veľmi nebavilo. V skutočnosti je to celkom vyčerpávajúce celý deň brázdiť sračky.
Réžia bola ďalšia vec, ktorú som sa naučil v Baden-Baden. (…) Písanie sa naučíte písaním a režírovanie režírovaním. Chytré knihy vás nenaučia lepšie písať, ani režírovať. Nechápte ma zle – chytré knihy sú super, ale každé umenie si vyžaduje tréning.
Zielinska: Hovoríte veľa o písaní. Zdá sa mi, že ešte aj dnes ste ako filmár celkom oddaný písanému slovu.
Haneke: Áno, všeobecne sa beriem ako autor. Francúzi majú toto krásne slovo, auteur ako hovoria filmárom, ktorí sú zodpovední za obsah ich vlastných filmov. Nikdy som nemal záujem režírovať prácu niekoho iného.
Zielinska: A čo Jelinekovej kniha Pianistka, ktorú ste adaptoval v roku 2001?
Haneke: Stále som scenár napísal sám. Pre mňa je to už o princípe nikdy nerežírovať scenáre iných ľudí, dokonca ani keď som pracoval v televízii. Bolo pár prípadov, kedy mi scenáristi zaobstarali materiál, ale vždy som ho zmenil na niečo celkom iné. Títo spisovatelia neboli veľmi nadšení, neprekvapujúco, ale ako režisér som mal hlavné slovo ja. Vtedy som si taktiež všimol, že nie som stvorený pre spolupráce. Sú ľudia, ktorí spolu pracujú na scenári ako napríklad bratia Coenovci. Pre mňa je to však toto úplná záhada.
Zielinska: Keď si sadnete napísať nový scenár, prvú scénu, viete dopredu, aká bude tá posledná?
Haneke: Viem oveľa, oveľa viac než to! Scenár začnem písať až vtedy, keď som si dopredu rozvrhol celý film. Predtým pracujem podľa klasickej metódy. Strávim dlhý čas zbieraním všetkých nápadov, a keď cítim, že ich mám dosť, začnem všetky tieto jednotlivé myšlienky rozdeľovať na malé poznámkové papieriky, pridávajúc každej postave svoju farbu. Potom začnem tieto poznámky zostavovať na väčšiu tabuľu, aby som zistil jadro príbehu. Skončím tým, že asi tri štvrtiny poznámok vyhodím. Ale to je len prirodzené, že vyhodíte aj dobré nápady – jednoducho neexistuje, aby ste do príbehu dali všetko. Až po tom, čo je môj príbeh hotový, v tom zmysle, že viem hlavné dejové linky hlavných postáv, si sadnem a začnem písať. A to je už veľká zábava! Naozaj je to príjemný proces. Akonáhle ste na dobrej ceste, môžete si to užívať.
Zielinska: Povedali by ste, že čerpať z vlastných skúseností a minulosti je vždy dobré alebo dokonca nevyhnutné?
Haneke: Nikdy som nevidel dobré výsledky od ľudí, ktorí sa pokúšali hovoriť o veciach, o ktorých osobne veľa nevedeli. Budú hovoriť o Afganistane, o deťoch v Afrike, ale nakoniec vedia len to, čo videli v televízii alebo čítali v novinách. No stále predstierajú, dokonca aj sebe, že vedia o čom hovoria. Ale to je hlúposť. Som celkom presvedčený o tom, že neviem nič okrem toho, čo sa deje okolo mňa, čo môžem vidieť a vnímať každý deň, a čo som doposiaľ za svoj život zažil. Toto sú tie jediné veci, na ktoré sa môže človek spoľahnúť. Všetko ostatné je len obyčajné predstieranie znalostí bez akejkoľvek hĺbky. Samozrejme nepíšem len o veciach, ktoré sa mi priamo stali – niektoré áno, niektoré nie. Ale aspoň sa snažím vymyslieť príbehy, s ktorými sa môžem osobne identifikovať.
Moji študenti sa medzitým snažia len o tie najvážnejšie témy. Pre nich je to vždy len holokaust. Zvyčajne im poviem, ruky preč! Nemáte potuchy o čom hovoríte. Môžete len reprodukovať, čo ste videli alebo počuli inde. Tí, ktorí to zažili na vlastnej koži to povedali oveľa lepšie, než vy by ste kedy mohli. Skúste vytvoriť niečo, čo vyklíči prirodzene z vašej vlastnej skúsenosti. Pretože len vtedy existuje akási šanca, že to bude naozaj zaujímavé. Mimochodom, toto je taktiež dôvod, prečo sú v dnešnej dobe filmy vychádzajúce z rozvojových krajín oveľa zaujímavejšie než naše vlastné. Tieto filmy zosobňujú autentickú skúsenosť a robia to s ozajstnou vášňou, zatiaľ čo my ako diváci vieme o týchto veciach len z druhej či z tretej ruky. A pritom cítime, keď je niečo pravdivé – ako divák, môžete cítiť radosť alebo trápenie istej scény.
My v našich malých chránených svetoch sme oveľa viac otupení, pretože máme to šťastie, že nemusíme byť každý deň vystavení nebezpečenstvu. (…) Nemáme schopnosť prezentovať autentické skúsenosti, pretože je toho tak málo, čo v skutočnosti zažijeme. Na základnej úrovni, všetko čo nás trápi sú naše materiálne vlastníctva a sexuálne potreby. K našim životom toho naozaj oveľa viac nie je.
Zielinska: Vzhľadom na jednotnosť a opatrnosť s akou si volíte témy, bola som celkom prekvapená, keď ste v inom rozhovore povedal, že príbeh by mal byť vždy druhotný forme. Nie je to vždy film o niečom?
Haneke: Ale či ide o dobrý alebo zlý film záleží výhradne na jeho forme. Všetko je príbeh. Holokaust je rovnako príbeh, podobne ako Martinko Klingáč (česky ako Rumplcimprcampr, ang. Rumpelstiltskin). Skutočná otázka skôr znie, čo s tým urobíte? Čo z vášho príbehu spravíte, a ako ho poviete? Toto jediné rozhodne ako bude prijatý. Nahá žena je nahá žena, ale Velázquezova nahá žena je odlišná od Picassovej nahej ženy. Forma rozhoduje o predlohe a odlišuje ju od práce diletanta. Každý dokáže nakresliť nahú ženu, a toto platí naprieč všetkými umeleckými smermi. Príbeh slúži ako inšpirácia, ale nie je to rozhodujúci faktor. Môžete urobiť otrasný film o tých najvýznamnejších témach, alebo môžete urobiť krásne zdrvujúci film o káve vašej babky.
