★ ★ ★ ★ ☆
Nie nadarmo sa odporúča piť s mierou. Nový film Thomasa Vinterberga s obsažným názvom Chľast (Druk) sa prezentuje síce ako komédia, no od režiséra filmov ako Hon (Jagten, 2012) alebo Rodinná oslava (Festen, 1998) môžeme vždy očakávať aj slušnú drámu. Hon bol kriticky aj divácky veľmi úspešný film. Možno aj preto si Chľast púta oveľa viac pozornosti, keďže film po ôsmych rokoch spája kreatívne duo Vinterberg / Mikkelsen. Okrem toho je však obsadenie hlavnej štvorice hrdinov veľmi známe. Vracajú sa známe tváre Vinterbergových minulých filmov ako Thomas Bo Larsen, Magnus Millang alebo Lars Ranthe. Ústredná úloha však prináleží práve Madsovi Mikkelsenovi, čoby jednému zo stredoškolských učiteľov, pripravených podujať sa na odvážny experiment s alkoholom.
Chľast začína bujarou oslavou mladých študentov. Je to len jeden aspekt širšieho obrazu, uprostred ktorého sa vyníma vztýčený varovný prst.
Hranice sa nemajú prekračovať, čo je v príbehu o alkohole jeden z hlavných bodov. Oveľa viac sa však film obracia na človeka, ktorý po alkohole siaha. A pozerá sa naňho z dvoch rozličných strán, bez predsudkov, bez zaujatia, s pochopením. Martin (Mikkelsen) je zdeprimovaný stredoškolský učiteľ dejepisu, ktorý trpí vyhorením nielen v pracovnom živote, ale aj v tom osobnom. Čo je najhoršie, so svojou ženou sa takmer nevída a komunikácia viazne na mŕtvom bode. Jeho náhle zlomenie sa v reštaurácii je prvým výraznejším konfliktom, ktorý priamo vedie k otáznemu experimentovaniu s alkoholom. Jeho podstatou je udržať si v tele počas dňa pol promile alkoholu, čo má údajne človeku priniesť do života žiadanú vzpruhu a odhodlanie. Experiment sa však očakávajúco vymyká spod kontroly a my máme možnosť sledovať takmer všetky aspekty, ktoré alkohol spoločnosti ponúka.
Chľast je mimoriadne pútavý film už len svojím alkoholickým zameraním. Je to časť spoločenského života, ktorá je nám možno bližšia než by sme si chceli priznať. A je veľmi pozitívnym atribútom filmu, že sa na otázku alkoholu pozerá ironicky triezvym pohľadom. Zo začiatku sa síce zdá, že alkohol má navrch. Počas hodín dejepisu sa zoznamujeme so slávnymi požívačmi alkoholu, ako boli Winston Churchill alebo Ernest Hemingway, pričom zachádzame až do nebezpečného teritória obhajovania spoločensky akceptovateľnej drogy, ktorá dokáže rozvracať rodiny a ničiť ľudské životy.
Avšak Vinterberg, ktorý sa zároveň podieľal aj na scenári, nie je žiadny suchopárny prohibicionista, a na celú problematiku má celkom vyvážený pohľad. Uvedomuje si, o čom rozpráva jeho film, a neskôr odhaľuje nežiaduce okolnosti a dopady, ktoré nastávajú, keď sa miska váh nezadržateľne preklopí tým horším smerom.
Mads Mikkelsen je očakávane skvelý aj v tomto filme. Scény so ženou Anikou (Maria Bonnevie) sú dojemné a bolestivé. Jeho krehké herectvo funguje na viacerých leveloch, a keď vybuchuje v návale bolesti, my vieme, že to nie je alkohol, ktorý napravuje pošramotené životy. Je to niečo iné. Alkohol má v tomto prípade celkom inú úlohu, na ktorú naši hrdinovia napokon prichádzajú tragikomickou cestou. Výborné finále potom len podčiarkuje náhle zistenie a zanecháva nás, alebo aspoň mňa osobne zanechalo, v príjemne pozitívnej nálade.
Je to až takmer alkoholické opojenie založené na prítomnom momente jedného extatického momentu. A ten ma jednoducho bavil sledovať. Je to možno trochu naivné a trochu rozprávkové. Trochu s tým súvisí aj odviazaný záver filmu. Chľast ma v tomto ohľade možno trochu opil. Pretože problémy ostávajú a tragédie číhajú na každom rohu. A číhajú aj v tomto príbehu. To ale neznamená, že človek sa má poddať a padnúť do mĺkvej letargie. Silný záver je tak symbolicky otvorený rôznym interpretáciám, čo je vo filme vždy vítané.
