Čeliť divočine je kniha, ktorá má čitateľovi ukázať cestu ako byť sám so sebou spokojný. Je to jedna z tých motivačných kníh, ktorá sa dokáže (väčšinou) vyhnúť zbytočnému kázaniu a miesto toho zaujme reálnymi poznatkami. Bohužiaľ, autorkin hlas a jej životné skúsenosti často pôsobia ako protiklad hlavným otázkam, ktoré sa snaží vysvetliť. Navyše, kratučká kniha nemá dosť síl, aby svoje poznatky dokázala posunúť za povrchnú hranicu heslovitosti typu: „buď civilný, hovor pravdu, ver sám sebe.“
Autorka knihy Brené Brownová, hľadá cestu ako nájsť skutočné miesto, kam by sme patrili. Pojmom „Skutočne patriť“ (z angl. True Belonging) hľadá spôsob ako nájsť šťastie mimo komfortnú zónu, ktorú nazýva Divočina. Táto Divočina je miesto plné neistoty a zraniteľnosti, ktoré vzniká, keď je človek nútený čeliť sám sebe. Výsledkom niekam skutočne patriť potom nie je nejaká skupina ľudí alebo hnutie, ale naopak, je to patriť sám sebe. Ako píše Brownová: „Skutočne patriť nie je pasívna činnosť. Nie je to ako patriť do skupiny ľudí. Neznamená to niekam zapadnúť alebo predstierať byť súčasťou, pretože to je bezpečnejšie. Je to činnosť, ktorá si vyžaduje našu zraniteľnosť, dostať sa mimo komfortnú zónu a naučiť sa ako byť súčasťou ľudí, bez obetovania toho, kto naozaj sme.“
Divočina je miesto plné neistoty a zraniteľnosti, ktoré vzniká, keď je človek nútený čeliť sám sebe.
Na jednu stranu sa nás Brownová snaží presvedčiť o tom, nájsť v sebe odvahu, byť spokojný v samote. Patriť sám sebe, a až potom, ako dôsledok úspechu v tomto ohľade, patriť aj ostatným. Ona sama sa odkazuje na paradox patriť nikam a všade zároveň ako hlavný zmysel nájsť vlastné uspokojenie. Od tohto procesu sa jej potom odvíjajú ďalšie sféry ľudského chovania, ktoré sa snaží taktiež prispôsobovať, aby dosiahla vytúženého výsledku. Patrí sem zoznam poučiek a hesiel ako napríklad „majte odvahu hovoriť pravdu na úplne nezmysly (alebo ako ich sama autorka ostrejšie nazýva bullshity), ale zachovajte si pri tom svoju tvár.“ Čím samozrejme myslí, nerozpútajte vášnivú hádku. A týmto spôsobom pokračuje ďalej.
Bohužiaľ, aby Brownová previedla svoje teórie do praxe, používa na to často až banálne príhody zo svojho života. Človek má pocit, že skúsenosti, na ktorých zakladá svoje argumenty sú až náhodne selektované. Koncert U2 alebo premiéra Harryho Pottera ako príklady ľudskej súdržnosti nie sú veľmi presvedčivé. Najhorším príkladom je však niečo, čo autorke prechádza na papier akoby podvedome a bez jej aktívneho pričinenia, a to je pocit absolútneho hnevu na celý svet. Je to možno zámer, možno nie, ale často sa zdá, akoby jej čitatelia mali byť nahnevaní ľudia, ktorých zožiera vlastný hnev a nenávisť.
Bohužiaľ tu ale nejde o vážnejšie psychologické bádanie daného problému.
Dôvod, prečo by som sa skôr priklonil k prvému tvrdeniu a povedal, že nejde o zámer, je autorkin hlas prítomný po väčšinu knihy. Zdá sa akoby jej písanie často fungovalo ako jej vlastný druh terapie. Nevravím, že je to úplne zlé. Isto to dokáže podobne ako jej, pomôcť aj ostatným podobne cítiacim ľuďom. Bohužiaľ tu ale nejde o vážnejšie psychologické bádanie daného problému. Miesto toho dostávame len prázdne heslá a frázy.
Hlavným pozitívom knihy je ironicky aj jej negatívum. Autorka skáče od jedného zdroja k druhému, od príhody k príhode a vo všetko nájde nejaké relevantné spojivo. Pôsobí to síce lacno, no nedá sa tomu uprieť istá atraktívnosť. Rozhovor s herečkou Violou Davis sa síce neviem odkiaľ zobral, no neznamená to, že by ma nebavil. A podobne sa to dá povedať takmer o všetkom v tejto útlej knihe. Väčšinou je zábavná a vo svojej vlastnej podstate aj stroho poučná. Čeliť divočine sa rýchlo číta a pretože autorka sa dlho nezdrží na jednom mieste, kniha nenudí. Ako som však ale spomínal vyššie – pre niekoho to môže byť pozitívom, iný to môže ľahko kritizovať.
Jej kapitola o odľudštení skupiny ľudí je zábavná a náučná zároveň.
Čeliť divočine pôsobí ako zlepenec zaujímavostí pozbieraných počas rokov autorkinho života, z ktorého sa pokúsila dostať spôsob, ako byť v súčasnom svete šťastnejší. Autorka sa netají spoločenskou skepsou a zachádza aj do súčasných rasistickým a xenofóbnych problémov celého sveta. Jej kapitola o odľudštení skupiny ľudí je zábavná a náučná zároveň. V podobnom duchu sa nesie aj problematika „my verzus oni“ alebo kapitola o nenávisti.
Áno, dá sa povedať, že o týchto témach sa píšu samostatne celé knihy, avšak v rámci tohto formátu, ide o ľahší a jednoduchší spôsob predania informácií. Navyše, ak sa dokážeme preniesť ponad hlas rozprávačky, ktorá akoby sama trpí na isté komplexy, a sústredíme sa skôr na prítomné informácie, kniha Čeliť divočine vôbec neurazí.
Čeliť divočine vychádza 15. mája vo vydavateľstve Tatran.
