V nasledujúcom výbere sme zvolili horory, ktoré sú síce niekedy bizarné a zvláštne, no stále ide o skvelé filmy. Aj z tohto dôvodu sme sa potom vyhýbali bláznivým titulom po vzore Ľudskej stonožky (2009). Akokoľvek bizarné tieto filmy môžu byť. Niektoré z uvádzaných diel sú viac známe ako iné, niektoré viac strašidelné, iné viac bláznivé alebo úplne komické. Každý jeden je však niečím špecifický a významný a určite stojí za pozornosť. Treba tiež spomenúť, že svetová kinematografia ponúka veľa ďalších príkladov podobných filmov a my budeme veľmi radi, ak nám v komentároch odporučíte ďalšie zaujímavé trháky.
Theatre of Blood (1973)
Vincent Price je zaslúžene hlavnou hviezdou večera v tomto skvelom britskom horore s naozaj bizarnou zápletkou. Shakespearovský herec Edward Lionhard (Vincent Price) je natoľko zasiahnutý zlými recenziami, že sa rozhodne vykonať krvavú pomstu na skupinke divadelných kritikov. Tí mu navyše odopreli významné divadelné ocenenie, s čím sa majster shakespearovských hier nehodlá zmieriť. Kritici začnú zomierať jeden po druhom inovatívnymi spôsobmi, inšpirovanými ako inak práve divadelnými hrami Williama Shakespeara. Theatre of Blood má výborné scény, hrôzostrašné praktiky a jedinečný čierny humor. Za spomenutie rozhodne stojí aj ďalší veľmi podobne ladený horor s Priceom v hlavnej úlohe s názvom The Abominable Dr. Phibes (1971). Tu však kritikov striedajú doktori, ktorí pri nezdarenej operácii zabili hrdinovu ženu.
Phantasm (1979)
Zvláštny vo všetkých smeroch, Phantasm je roztrieštený a žánrovo rozlietaný ako surreálne klasiky. Na jednu stranu film pôsobí ako amatérske dielo nadšených fanúšikov hororového žánru, na druhú stranu sa tu nájde pár výborných scén. Okrem toho má film výborný soundtrack, pripomínajúci klasickú hororovú hudbu z Carpenterovho Halloweenu (1978). Aj ten potom veľmi dobre pomáha nabudiť tú správnu atmosféru. Podobne ako Sleepaway Camp aj Phantasm získal za dlhé roky množstvo pokračovaní, čo len dokazuje ako významný bol svojho času prvý diel. Navyše má film ozaj vydareného záporáka v podobe zlomyseľného správcu pohrebného ústavu, „Dlháňa“ (angl. The Tall Man).
Sleepaway Camp (1983)
Mladší a menej populárny brat Piatku trinásteho (1980) je v skutočnosti rovnako dobrý, ak nie ešte lepší. Jediný dôvod prečo to Sleepaway Camp nedotiahol na kultové priečky hororov je pravdepodobne absencia silného záporáka, akým bol Jason Voorhees. Horor z prostredia letného tábora síce dostal ďalšie pokračovania, boli však čím ďalej tým tragickejšie. Odporúčame preto radšej ostať u originálneho prvého dielu, ktorý isto zaujme každého fanúšika klasického hororu. A aby divák zistil, prečo sa Sleepaway Camp objavuje v tomto zozname, musí si počkať až do veľkého finále.
Videodrome (1983)
Tematicky stále veľmi aktuálny horor Davida Cronenberga sa vyznačuje doslovným znázorňovaním násilia v televízii. Videodrome patrí medzi odvážnejšie kúsky slávneho režiséra a svojím spracovaním dokáže ľahko prekvapiť aj dnešného diváka. Navyše má film vzhľadom k súčasnému trendu sociálnych sietí niekedy až prorocké vlastnosti, ktoré sa odhaľujú najmä v replikách a pôsobení istého profesora O´Bliviona. Bizarnosť diela potom podporuje silno metaforické znázorňovanie násilia, symbolické metamorfózy a halucinogénne vidiny.
Re-Animátor (1985)
Aj napriek tomu, že v úvodných titulkoch narazíme na meno H.P. Lovecrafta, jeho atmosféru Re-Animátor veľmi nenavodzuje. Skôr by sme mohli hovoriť o menšej paródii či skôr napodobenine slávneho Frankensteina. Re-Animátor začína ako tradičný horor, no posledná tretina jasne dokazuje, prečo sa aj tento film radí do bizarného výberu. Divák sa klasicky dočká hektolitrov krvi, trhania končatín a veľmi surových scén s oživovaním mŕtvol. Najpamätnejšou však isto ostáva šialená scéna so znásilnením, ktorú netreba bližšie opisovať, aby sme nikomu neskazili šialené prekvapenie. Zaujímavosťou taktiež ostáva domnienka, že daná scéna stála herca Davida Galea manželstvo.
Evil Dead 2 (1987)
Skvelá hororová komédia Sama Raimiho má už dnes medzi horormi svoje kultové miesto. A isto zaslúžene. Evil Dead 2 opúšťa hrôzostrašnosť výborného prvého dielu a mení ju za jedinečný humor a krvavé orgie. Dôraz na prehnané násilie a komickosť film nielenže odľahčujú, ale robia z neho dokonale zábavnú jazdu. Vysoká úroveň s akou sa tvorcovia pohrali s trikmi a maskami je potom sama o sebe zárukou veľmi pútavého sledovania.
Braindead – Živí mŕtvi (1992)
Ešte predtým než sa Peter Jackson preslávil trilógiou Pána Prsteňov, nakrútil mimo iné aj tento veľmi zábavný a veľmi krvavý kúsok. Braindead sa vyznačuje najmä gore ultra násilnými špeciálnymi efektami vytiahnutými na úplné maximum. Ide o výborný príklad filmu na spoločné filmové večeri v partii, ktorý aj dnes prekvapí tým ako inovatívne možno zlikvidovať zombie. Zápletka je podobne ako jednotlivé scény a šialené postavy, bláznivo bizarná a geniálne zábavná.
In the Mouth of Madness (1994)
John Carpenter nakrútil horor, ktorý si užijú nielen jeho fanúšikovia, ale aj milovníci hororovej literatúry. Vo filme sa spolu so Samom Neillom vydávame hľadať strateného autora hororovej literatúry Suttera Canea (Jürgen Prochnow). Ten je údajne najúspešnejším autorom strašidelných románov. Úspešnejší dokonca než Stephen King ako nám prezradia jeho nakladatelia. Pravdou však ostáva, že Stephen King má vo filme svoje miesto. Ocitáme sa totiž vo svete s veľmi špecifickou atmosférou, ktorá silno pripomína práve hororové romány slávneho spisovateľa. Ak si pamätáte na nie veľmi vydarenú adaptáciu Silent Hill (2006), v tomto prípade sa Carpenterovi podarilo aspoň z jednej časti nepriamo vytvoriť oveľa vierohodnejšiu atmosféru tejto hernej série. A čo sa bizarnej stránky týka, tá je prítomná nielen v metamorfózne desivých scénach, ale napokon tvorí celé dielo.
Slnovrat (Midsommar, 2019)
Druhý film Ariho Astera je pre bežného diváka dostatočne bizarnou skúsenosťou, aby ho dokázal odradiť od sledovania. To však neznamená, že by išlo o zlý film. Slnovrat má silnú réžiu a jasne definovanú víziu toho, čo chce povedať. Okrem toho má bohatú symboliku, či už vzhľadom k osobným problémom hlavnej hrdinky alebo ako náboženská alegória. Navyše film dokáže stále prekvapiť aj dnešného, násilím otupeného diváka, ktorý „videl už všetko.“
Wounds (2019)
Zvláštnosť nového filmu režiséra Babaka Anvariho známeho najmä debutovým hororom Zahalené tieňom (Under the Shadow, 2016) je skutočne nespochybniteľná. Napriek tomu, že Wounds začína celkom čisto a jasne, rýchlo mení smer. Zatiaľ, čo úvod diváka núti zameriavať svoju pozornosť na hrôzostrašný obsah nájdeného mobilu, pod povrchom sa začína odkrývať niečo vedľajšie. Akési zlo ukryté hlboko za fasádou ľudského tela. Na jednu stranu film pracuje ako typické napadnutie hlavného hrdinu niečím cudzím a smrteľným, na druhej strane to však nikdy nie je celkom dotiahnuté do jasného stanoviska. Wounds však ostáva desivým filmom, ktorý má skvelú atmosféru a veľa malých postrehov, hodných väčšej debaty. Taktiež ide o jeden z tých filmov, ktoré si doslova pýtajú vlastné interpretácie.
